"Dlhá báseň, až epos, ako to naozaj bolo, alebo ako si autor myslí, že to naozaj bolo..."

 Nevieš nič!

nič! absolútne niččččč! dutý ako bambus tvrdý ako štolverk čo ťa v tej škole vlastne učili?

       (mám o tom začať ...?)

mlč! nikto sa ťa na nič nepýtal! a kto je vôbec na to zvedavý?

       (ak mám pravdu povedať ...)

vie čo? radšej nič nehovor bude to tak lepšie budetotaknaozajlepšie!

 (niekedy mám pocit
  akoby som chýbal
  na niektorej obzvlášť
  dôležitej hodine
  všetko je dokonalé a
  plynulé a zrazu zádrhel
  výpadok  okno
     tu mi niečo chýba
     tu mi niečo absentuje
     tu je medzera  ktorá
     sa
     nedá zapchať jednou
     tehličkou alebo
     žltou kockou Lega)

nevieš nič! absolútne ničččč! čo ťa v tej škole vlastne ...

       (to som už počul ...)

a pozeraj sa na mňa keďstebouhovorím!

 stokrát som to už počul:
 neučíte sa milé deti
 pre školu ale pre seba ...
   stokrát som to počul
   ale tisíckrát som si povedal
   álečobypreseba
     všetko je to len také varilamyšičkakašičku
     tomu dala na lyžičku
     tomu dala na vidličku

 túto krásnu básničku milí žiaci
 sa naučíme pre Puškinov pamätník
 aby ste poznali krásu jazyka a čo
 tým chcel básnik povedať
 nebavte sa tam vzadu lebovásrozsadím
 túto pesničku zaspievate mamičkám
 na emdéžet aby ste sa im odvďačili
 za ich starostlivosť a lásku a
 opateru  horúci stisk rúk ktoré
 hladia a tiež milujúce srdcia
 no a k tomu im dáte ešte vlastnoručne
 urobenú  ušitú  uštrikovanú dečku
 obrúsok  utierku s kvetinovým vzorom
 nebavte sa tam vzadulebovásrozsadím
 bavlnkami vyšijeme iniciály mamičkinho
 mena  áno aj chlapci  krížikovým stehom
 ovrúbkujeme okraje
 a potom samozrejme naškrobíme a vyžehlíme
 aby mamička mala veľkú radosť
 a teraz nám Mésaroš povie čomujetakésmiešne
     nič? tak to sa mi len zdalo?
     no lenpovedzčotijetakésmiešne
     aj my sa chceme zasmiať
     no? čakám
         čakám!
         ešte stále čakám!!
         áno    na ten vtip!!!

             ja Timur Uncas stojím pred tabuľou
             oči zabodnuté do špinavých
             navoskovaných parkiet
             ramená zhrbené
             oči zaviazané neviditeľnou
             páskou
             opretý o Stenu nárekov
             s dierami vystrieľanými od projektilov
             popravnej čaty
             učiteľského zboru  snažím sa
             nepočúvať a pritom
             každé slovo podobné zubom
             pirane vniká pod kožu
                 to čo si myslíš že je hrdinstvo
                 je iba falošné kamarátstvo
                 čakám že mi povieš
                 kto to bol no?
                 apozerajsamidoočíkeďstebouhovorím
                 čakám!
                 zakrývaš lotrovstvo iných
                 a myslíš si ktovieakú službu
                 im robíš
                   ak nepovieš kto to bol
                 odnesie si to celá trieda
                 otosaužpostarám!
                   tak čo! stále čakám
                 myslíš si že ti niekto
                 poďakuje?
                 budeš potrestaný za vinníka
                 a aj tak sa to vysmejú
                 aký si hlupák
                 no?
                 NO?
                 teraz buď hrdina a
                 povedz otvorene nebojácne bez strachu
                 veďkamarátitopochopiažetorobíšprenich
                 čestne a odvážne
                 tak kto to bol?
             stojím schúlený stočený zvinutý
             do seba do ulity do klbka
             zvíjam sa od bolesti a
             už sa ani nesnažím uhnúť
             uniknúť bodaniu účastníkov
             popravy ani
             švihom biča
             ktorý žeravým koncom
             páli kožu praskajúcu pod každým
             ďalším slovom

             APOZERAJSAMIDOOČÍKEĎSTEBOUHOVORÍM!!!